AR Medaile 1822 – intronižační, arcibiskup v Ostrihomě, krásná zachovalost, stav 0/0, 30 mm (13,15 g.)

Tituly:

kardinál, arcibiskup, mecén, podporovateľ slovenského národného hnutia

Životopisné dáta:

Dátum a miesto narodenia : 4. október 1760; Svätý Kríž, dnes Považany, okr. Nové Mesto nad Váhom

Dátum a miesto úmrtia : 15. september 1831; Ostrihom

Životopis:

Pochádzal zo štrnástich detí zemianskej rodiny, základné vzdelanie získal v miestnej slovenskej škole a v rodinnom kruhu v Moravanke (dnes Moravany nad Váhom). V rokoch 1772-1776 absolvoval piaristické gymnázium v Nitre. Prejavoval záujem najmä o humanitné predmety, metriku latinského básnictva, skladal latinské časomerné verše. Ideál humanity, typický pre jeho celoživotné pôsobenie, získal od obľúbeného autora M. T. Ciceróna. Poslednú gymnaziálnu triedu ukončil v r. 1777 v Bratislave. V štúdiu pokračoval v rokoch 1777-1779 na Filozofickej fakulte Kráľovskej akadémie v Trnave kurzom, ktorý bol povinný pre teologické štúdium. Za verejnú filozofickú dišputu získal pochvalu, v r. 1778 vyšla tlačou jeho slovenská cvičná kázeň. Teologickú fakultu navštevoval v Budíne, kde prednášali zväčša profesori z bývalej Trnavskej univerzity. Za kňaza ho vysvätili 12. októbra 1783.
Dizertačnú prácu z odboru teologickej dogmatiky obhájil 3. apríla 1784 (vydal ju aj tlačou) a získal diplom doktora teológie. Najskôr pôsobil ako rodinný vychovávateľ u grófa Františka Berényiho, zemepána Laskára, dnes je to súčasť mesta Nováky. Od januára 1785 mu trnavský vikariát pridelil miesto kaplána v Častej, v tom roku ho povolali do Trnavy za dočasného aktuára, čiže zapisovateľa. V marci 1786 nastúpil ako kaplán vo Svätom Beňadiku, dnes je to Hronský Beňadik, v októbri sa vrátil do Trnavy, do funkcie riadneho aktuára; tu získal skúsenosti z vedenia agendy vikariátu. Jozef Vilt, generálny vikár ostrihomský a zároveň trnavský, ho v r. 1788 vymenoval za sekretára, neskôr za kancelára vikariátu a sekretára konzistória. Z tohto obdobia pochádzajú viaceré jeho slovenské kázne. Vtedy sústavne sledoval činnosť v bratislavskom Generálnom seminári, v ktorom sám pobudol po presťahovaní teologickej fakulty z Budína (1783-1784) a zavŕšil štúdiá. V r. 1789 ho generálny vikár J. Vilt vymenoval za farára v Krušovciach vo vtedajšom bojnickom slúžnovskom obvode, od 17. septembra 1794 bol dekanom Topoľčianskeho cirkevného dištriktu, zároveň prísediacim tabulárneho súdu Turčianskej stolice. Za osvedčenie a zásluhy na predchádzajúcich miestach ho František I. dekrétom zo dňa 4. januára 1805 vymenoval za kanonika ostrihomského metropolitného chrámu; s hodnosťou ostrihomského kanonika mal aj funkciu rektora trnavského Seminára sv. Štefana, ktorý vznikol z bývalého generálneho seminára. Panovnícky dekrét zo dňa 4. marca 1808 ho vymenoval za klužského opáta, 7. júna 1808 za radcu Miestodržiteľskej rady v Budíne vo funkcii referenta pre cirkevné veci, 15. júla 1808 sa stal titulárnym biskupom anserienskym, 9. septembra 1808 ho ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Karol Ambróz d’Este vymenoval za svojho generálneho vikára a dekana šaštínskeho cirkevného dištriktu. Panovníckym dekrétom zo dňa 11. augusta 1809 bol menovaný za dvorského radcu a referenta v Uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni, 29. septembra 1809 sa stal veľprepoštom Ostrihomskej kapituly. Panovníckym dekrétom, ktorý bulou potvrdil pápež Pius VII., bol dňa 25. septembra 1815 za výnimočný dar ducha, vzácne charakterové vlastnosti, veľké zásluhy na poli Cirkvi a štátu menovaný za sedmohradského biskupa; zároveň 8. decembra 1815 získal hodnosť štátneho tajného radcu. Vtedy sa presťahoval z Viedne do sídla biskupstva v Albe Iulii (Sedmohradsko). Mimoriadnu pozornosť venoval katolíckemu školstvu a panovník ocenil jeho zásluhy osobitným prípisom, súčasne ho vymenoval za správcu celého katolíckeho školstva v Sedmohradsku; 12. júla 1819 sa stal ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom, zároveň najvyšším sekretárom a kancelárom uhorského kráľovstva. Z Alby Iulie prešiel do úradu v Ostrihome 15. mája 1820, v tom roku mu udelili Veľký kríž Radu sv. Štefana.
Na návrh panovníka a bulou Leva XII. bol 15. decembra 1828 inkorporovaný do kardinálskeho zboru. Rok pred svojou smrťou korunoval 28. septembra 1830 Ferdinanda I. za rakúskeho cisára a českého i uhorského kráľa.
Rudnay sa stal známy svojím výrokom „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero“ („Slovák som, a keby som bol aj na Petrovom stolci, Slovákom zostanem“); hoci sa tradoval iba ústnym podaním, Rudnayova činnosť jeho opodstatnenosť potvrdzuje.
P. J. Šafárik ho v Dejinách slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí vyzdvihol ako autora početných slovenských kázní. V Uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni r. 1811 pomohol kanonikovi J. Palkovičovi získať povolenie na vydávanie slovenských novín Týdenník, o čo sa usiloval od r. 1804; poskytoval ochranu J. Fándlymu, v r. 1822 rokoval s J. Kollárom o otázkach jazyka a dal Imprimatur pre Slávy dcéru na jej vydanie v Budíne; rovnako jeho zásluhou tu vyšli aj Šafárikove Dejiny, Bernolákov Slovár i Palkovičov preklad Biblie – ako priamy dôsledok uznesení bratislavskej synody r. 1822 o podpore vydaniam Svätého písma v národných jazykoch. Ako ostrihomský arcibiskup sa zaslúžil o vymenovanie troch slovenských kanonikov do Ostrihomskej metropolitnej kapituly, J. I. Bajzu vymenoval za bratislavského kanonika. Jeho priama finančná podpora slovenskej literatúre sa odhaduje na 40 000 zlatých. O úcte k nemu svedčí vyše 50 básnických i prozaických gratulačných skladieb pri menovaní do vysokých cirkevných hodností (napríklad J. Hollý, J. Kollár, J. I. Bajza, V. Šimko, B. Tablic). Výdatne podporoval i sociálne a cirkevné ustanovizne (ústav hluchonemých vo Vacove, slepecký v Pešti) a zaslúžil sa o výstavbu baziliky v Ostrihome. Je pochovaný v mauzóleu baziliky.

zdroj : Dominikánky knižný inštitút